Spolunájomníci pozerajú s obrovským nadšením ďalšiu z tých "nadmoderných" filmových sratchiek. Vo vzduchu cítiť jemný zatuchnutý pach slnečnicových semiačok, ktoré sa k takýmto kino(s)hitom tak nesmierne hodia (aspoň istá dávka prírody k výmyslom narkotických hyperpsychopatov bažiacich po sláve a peniazoch, i keď, veď povedzme si to rovno, dnes je už i sláva prežitok, hlavne, že sú soldi). Ušľachtilé komentáre k jednotlivým scénam vrcholu tvorivej geniality *olywoodskych scénaristov dotvárajú satiricko-idylickú koláž osôbok, ktoré sa tak tešia, keď môžu podliehať navoňaným vlnám svetového brainwashingu...
...Sú radi...
...Tešia sa...
...tak nech!
Scény sa menia. Semiačka slnečnice praskajú v chrupoch nEurotických divákov túžiacich po ďalšej explózii krvi, ktorá by zase tak skvostne zasrala celú obrazovku (...po čom vlastne ľudia ozaj túžia...). Jeden z poslušných divákov neustále komentuje úchvatné scény plné lietajúcej rajčinovej omáčky. Druhý ho nasprostasto poslúcha, i keď ho komentáre jeho spoludiváka nechávajú viacmenej ľahostajným. Dalo by sa povedať, že ich má kdesi hlboko v XXXX (ale, to len na margo, takto, metaforou). „Praskne mu hlava ty vole!“ – zaznel ďalší z plodných výrokov plných romantiky.
Ticho. Zrazu sa ozíva jemný, ale za to veľmi agresívny zvuk a následne nahlúply posmešok typu HAHA. (Ten sa vlastne zrejme ani nedá poriadne zapísať. Bolo to však niečo medzi Buddheadom, Homerom Simpsonom, ak to pokladáme za potrebné o čosi viac priblížiť.)
Z ničohonič sa rozleteli dvere. Vošiel ďalší nájomník. Odišiel vo chvíli, keď sa práve začínal "Kino(s)hit". „To je ešte stále ten istý film?“ – zaznela jeho otázka. „Sledujem, že sa tam ešte stále deje to isté.“ „Teraz to schytá!“ – postreh jedného z "divákov". „Niééé! Na to už nemajú toľko hercov do pytche!“ Úprimne som sa pousmial. Tento rozhovor mi pripomínal dialóg hluchého so slepým.
Kino(s)hit skončil. Volala čajka. Práve sa vracia spoza hraníc. Počas telefonátu jej asi dvakrát povedal, že nemá cenu, aby ju išiel čakať, veď domov trafí aj sama. Holt, láska musí stranou, keď sa vymývajú mozgy.
Oblieka sa. Asi ju predsalen pôjde počkať. Už je pri počítači. Computergames! Ché interessanto! Brainwashing rules! „Hráme o prachy? Päť papierov!“ – zvolá vyzývateľ. „Čo ti Yebe? To vôbec neviem hrať kámo. Nič, idem.“
Odišiel. Kúsok povinnosti a SNÁĎ TO BOLA I LÁSKA, ho prinútili ísť na stanicu a privítať ju po tom, čo sa takmer dva týždne nevideli.
Čaká ho na nástupišti. Má pri sebe batožinu, vedľa ktorej vyzerá ako bábätko. Čaká... On sa vytrepe z eMHáDečky. Ona sa usmeje. „Ahoj Mojko!“ Ani len netuší, čím všetkým za posledné dve hodiny prešiel. On sa vzmuží. Nasadí si masku. „Čau miláčik... Cmuk!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára