V telke sa to hemží tými najkrajšími ľuďmi na svete. Všetci sú takí čistí, úspešní a šťastní. V poslednej dobe sa darí takmer každému z nich. Vo vzduchu cítim leto a medzi nami dvoma isté napätie. Čoraz častejšie sa s takým úžasom pozeráš na všetky tie pravdivé filmy. „Sleduj! Vidíš ho? Z neho si ber príklad!“ – vravievaš mi často potom, ako zbadáš tmavšieho huncúta s hustými vlasmi a nádherným prsteňom, ktorý sa pri stisku ruky jemne dotýka volantu samcovho silného auta. „Koľko môže mať rokov? Maximálne krátko po tridsiatke. Mohol to byť tvoj spolužiak. A kam si to chlapče zatiaľ dotiahol ty?“. V očiach sa ti v takých chvíľach zažíhajú plamienky odvahy a moci. Znova ten sklenený pohľad. Si taká chtivá, no náš život ťa neteší. Vieš, že si ho mohla a stále hádam môžeš prežiť inak, krajšie a nie medzi panelmi na tridsaťročnom sídlisku. No už nie náš, už iba tvoj.
Niečo tuším. Mám za to, že sa čoskoro zbalíš. Sama. To, čo žiješ so mnou je iba prekliata fikcia. Si realistka. Chápem to. Mám ťa rád, a preto som kvôli tomu do teba nikdy nerýpal. Nebudem ani teraz. Je to tvoj život. Tvojou pravdou sú vyššie hodnoty, ktoré ti ja zrejme nikdy nebudem môcť poskytnúť. Aspoň nie teraz.
Vždy som sa snažil, no náš život sa ťa nikdy príliš netýkal. Ži si svoj svet. Nech sa ti v ňom darí. Veď sme tu tak krátko. Ja sa však budem snažiť aj naďalej. Jedného dňa iste dorazím až ta, k svojím sladkým snom. A potom, ktovie, možno na ne ostanem len sám, možno sa mi podarí podeliť sa o ich plody s inou, trebárs s takou, ktorá bude rojko, ako ja.
